expedícia     účastníci     priebeh     fotogaléria     kniha návštev    

     

Najvyššia hora Severnej Ameriky, Mount McKinley sa stala veľkým lákadlom pre horolezcov už od jej prvého zdolania v roku 1913. Jej poloha blízko polárneho kruhu a Tichého oceánu sú príčinou jedného z najkrutejších počasí na svete, čo z nej robí ťažko zdolateľnú horu.
...viac o McKinley      




priebeh expedície

Aljašku pre ostatný svet objavil dánsky moreplavec Vitus Bering. Ruský cár Peter Veľký ho v prvej tretine 18. stor. poveril zistiť, či medzi Sibírou a Amerikou existuje nejaké spojenie. Bering nakoniec objavil úzky, ani nie 100 km široký prieliv medzi Čukotkou a Aljaškou, ktorý odvtedy nesie jeho meno. Beringov prieliv spája Severný ľadový oceán s Tichým oceánom.

V priebehu ďalších rokov ruskí moreplavci, výskumníci a obchodníci pristávali na severozápadnom pobreží Aljašky. Prenikali do vnútrozemia, obchodovali s domorodcami - Eskimákmi a indiánmi kmeňa Athabaskov a zakladali tu prvé ruské kolónie, v ktorých šírili svoju kultúru a pravoslávnu vieru. Vznikala tzv. Ruská Amerika.

Toto obdobie sa skončilo v r. 1867. Vtedy ruský cár Alexander predal celú Aljašku za 7,2 milióna dolárov. Pri podpise tejto zmluvy stál senátor William H. Seward.

Aljaška, ako najväčší štát USA, má rozlohu 1,519 milióna km2. Počet obyvateľov na tomto obrovskom území je však len 550 tis. To znamená, že 1 obyvateľ pripadá na 3 km2.

Najvyššou horou Aljašky a súčastne aj celej S. Ameriky je Mt. McKinley 6194 m n. m. Jeho obrovský masív čnie nad okolitou tundrou do výšky 5000 m, čo je väčšie prevýšenie ako má Mt. Everest a je to vlastne hora s najväčším prevýšením na svete. Mt. McKinley sa nachádza blízko Severného polárneho kruhu. Teploty sa tu bežne pohybujú okolo -35 stupňov Celzia, počasie je nestále so silnými víchricami. Niekedy trvá týždne, než sa nepohoda upokojí a dá sa postupovať ďalej. Množstvo kyslíka zodpovedá nadm. výške 7-7,5 tis. metrov napr. v Himalájach. Je to spôsobené tým, že vrstva atmosféry sa od rovníka k pólom stáva tenšou vplyvom rotácie Zeme. Tieto podmienky robia z Mt. McKinley jednu z klimaticky najtvrdších hôr sveta.

Ráno 18.5. odlietam zo Schwechatu spoločnosťou KLM cez Amsterdam, južné Grónsko a Labradorský poloostrov do amerického Minneapolis, ktoré sa rozkladá u Veľkých jazier neďaleko hraníc s Kanadou. Ešte ma čaká 5,5 hodinový prelet cez územie Kanady miestnou spoločnosťou North-West do najväčšieho mesta Aljašky-Anchorage. Hodinky si posúvam o 10 hod. dozadu. U nás je 9 hod.ráno a tu je 23 hod. večer. Na letisku ma čaká ťažká úloha, nájsť a hlavne spoznať svojich dvoch spolulezcov, s ktorými som sa nikdy nevidel a na expedícii sme sa dohadovali zatiaľ len telefonicky.

Nakoniec všetko dobre dopadlo a my sa na noc ubytovávame u našich známych Lexa a Christi. Ich rodinný dom sa nám stal základňou pre náš viac ako mesačný pobyt na Aljaške. Dom bol väčšinou opustený a odomknutý a keď sme sa vracali z potuliek Aljaškou, niekedy sme jeho majiteľov ani nevideli. Skutočnými pánmi boli vtedy dvaja veľkí psi a jedna mačka.

Nasledujúci deň venujeme poznávaniu dvestošesťdesiattisícového Anchorage a dopĺňaniu horolezeckého materiálu. Obchody sú perfektne vybavené. Dá sa tu kúpiť veľa vecí, ktoré som na Slovensku, v Čechách a dokonca ani v Rakúsku bezvýsledne zháňal a keď, tak s problémami a za drahšie peniaze.


20.5. nasadáme do mikrobusu, ktorý sme si objednali v miestnej CK a vyrážame do 160 km vzdialenej Talkeetny. Tu sa ešte musíme zaregistrovať na Rangers Station, potvrdiť predbežné povolenie na výstup, ktoré sme si museli vybaviť 3 mesiace vopred a zaplatiť 150 dolárový výstupový poplatok.

Po vybavení formalít ideme na letisko, kde si zabezpečujeme let malým štvormiestnym lietadlielkom vybaveným podvozkom s lyžami do základného tábora do výšky 2200 m.n.m. V poslednom čase bolo zlé počasie a tak na letisku čakajú niektoré výpravy na odlet už 2 dni. My sme mali šťastie. Poobede sa rapídne zlepšuje počasie a tak sú všetky lietadlá v permanencii. O ôsmej hodine večer sa prehupneme cez posledné sedlo, spravíme ostrú zákrutu okolo ostrého skalného piliera a ocitáme sa v ríši snehu a ľadu. Pristávame na ľadovci neďaleko základného tábora.

Na druhý deň ráno si každý balí svoj 45 kilogramový náklad na sane, zvyšok si dávame na chrbát a vyrážame po ľadovci Kahiltna. Sklon ľadovca sa spolu s počasím stále zhoršuje. Nakoniec sme na deň zostali uväznení asi 3100 m n.m. kvôli množstvám snehu, čo neustále padal z oblohy. Postup sa spomalil aj kvôli trhlinám, ktorých tu je neúrekom a teraz zmizli pod novým snehom. Dňa 23.5. na tretí deň výstupu prichádzame do väčšieho tábora „Camp“ do výšky 3350 m n.m.

Nad týmto táborom nás čaká priestup ľadopádom s množstvom trhlín. Tento úsek má názov „Motorcycle Hill“. Tu by nás sane zbytočne zdržiavali a preto sa rozhodujeme pre dve vynášky do tábora „Basin“ do 4350 m n.m. s tým, že si necháme nejaké potraviny a veci ako medzisklad pre spiatočný návrat v tábore „Camp“.

Nad ľadopádom nás čakajú nepríjemné ľadové svahy, ktorými sa dostávame na ľadové úbočie hrebeňa. Ním pokračujeme nad údolím až prechádzame na južnú stranu hory. Je tu obrovská expozícia a silný vietor. Toto miesto má priliehavý názor „Windy Corner“. Musíme si dávať veľký pozor, aby nás nesfúklo do priepasti.

Ďalej prechádzame cez pásmo trhlín, z ktorých posledná je taká veľká,že by sa tam zmestila aj menšia dedina. Konečne sa sklon zmierňuje a my prichádzame do tábora „Basin“, ktorý je na veľkej plošine. Je tu stále stanovisko lekára a rangerov. Pristáva tu aj helikoptéra. Zhadzujeme náklad a vraciame sa späť pre druhú vynášku. Jediná výhoda pohybu na tejto hore je, že je tu 24 hodín svetlo a nemusíme sa báť, že vás pri výstupe alebo zostupe zastihne tma.

Dňa 25.5. večer stojí v „Basine“ náš tábor so všetkými potrebnými vecami. Dávame si tu na odpočinok a aklimatizáciu dva dni. V tábore je už taká zima, že nám zamŕzajú ochranné krémy proti slnečnému žiareniu, nedokážeme odhryznúť kalorické tyčinky atď . a tak všetky tieto potrebné veci musíme nosiť na tele, aby dali používať. Z tohto tábora sa vlastne začína samotné lezenie. V pláne máme liezť cestu s názvom „West Buttres Route“.

Liezť začíname 28.5. skoro ráno. Čaká nás strmý asi 600 metrov vysoký žľab, ktorý ústi na hrebeň. Toto miesto sa nazýva „Headwall“. Včera žľabom spadla lavína a tak ním chceme prestúpiť skôr, než doň zasvieti slnko. V hornej tretine je žľab silne zaľadnený a sú tu natiahnuté fixné laná.

Po výstupe žľabom pokračujeme priamo po ostrí hrebeňa. Tu sa striedajú skalné výšvihy so snehovoľadovými a treba si dávať kvôli silnému vetru pozor na pád. Hrebeň nakoniec vyúsťuje na veľké plató, kde stojí tábor „High Camp“ vo výške 5240 m n.m.

V tábore sa snažíme navariť čo najviac tekutín. Potrebujeme zásoby aj na zajtrajší výstup. Darí sa nám to len s ťažkosťami, lebo benzínový varič začína štrajkovať a plynový už v tejto výške a zime nemá dobrý výkon.

Ráno je jasno. O pol desiatej začíname vystupovať. Cez plató za táborom sa dostávame ku skalnému výšvihu. Po jeho vylezení traverzujeme, dlhé, strmé a miestami zľadovatelé úbočie. Lezieme zatiaľ v tieni až do sedla Denali Pass. Tu sa konečne dostávame na slnko, ale zároveň sa do nás opiera silný vietor. Ten nás už sprevádzal celou cestou na vrchol a späť.

Stúpame ďalej snehovými a ľadovými svahmi. Konečne vidíme náš vrchol, ale nie a nie sa k nemu priblížiť. Nakoniec prichádzame pod strmý výšvih, po ktorého vylezení pokračujeme ďalej po vrcholovom hrebeni ostrom ako britva. Je taký úzky, že sa naň zmestí naraz len jedna topánka. Všade okolo sú tisícmetrové zrázy.

Na vrchole vejú modlitebné práporky z Himalájí. Silný vietor na nás vrhá snehové zástavy, ktoré sťažujú fotografovanie. Dlho sa tu nezdržujeme. Aj za tú chvíľu stačil Jaro omrznúť v tvári a mne omrzli tri prsty na ľavej ruke. O siedmej hodine večer sme v tábore „High Camp“.

Zostup do základného tábora nám trval dva dni. Prvý deň sme sa dostali do tábora „Camp“. Druhý deň /31.5./ začíname zostupovať až o štvrtej hodine poobede. V „Campe“ sme mali uložené zásoby potravín a hlavne plynu, ktorým sme hore museli šetriť, lebo benzínový varič sa už úplne pokazil. Preto teraz debužírujeme a tým sa náš odchod zdržal.

Behom nášho pobytu na hore napadlo veľa snehu a tak sa teraz v ňom hlboko boríme. Snežnice sa nám však už nechce nasadzovať. Sane nás svojou váhou ťahajú dolu svahom a niekedy na ne sadáme a nechávame sa viezť.

Pred základným táborom nás zdržuje pásmo nových trhlín, ktoré musíme prácne obchádzať. Je cítiť, že prichádza jar aj do týchto výšok a začína sa otepľovať. Ľadovcové trhliny sa otvárajú sťa pažeráky. Nebyť snehových mužíkov, ktoré sme si behom výstupu stavali, mysleli by sme si, že blúdime. Ani naše výstupové tábory už neexistujú. O pol deviatej večer sme v ZT. Lietadlá však už nelietajú a tak sa do Talkeetny dostávame až na druhý deň.

Výstup a zostup, na ktoré sme mali plánované tri týždne, nám trval len 11 dní. Vďačíme za to relatívne dobrému počasiu a našej dobrej aklimatizácii na výšku. Preto sme sa rozhodli, že zvyšný čas do odletu venujeme poznávaniu zaujímavostí a krás Aljašky.


V Anchorage si požičiavame auto a po George Parks Highway vyrážame na sever. Naša prvá zástavka je v Národnom parku Denali, ktorý má rozlohu 24 375 km2. Je to vysokohorský park v pásme lesotundry a tundry. Je rozdelený na 42 sektorov a v každom sa môže pohybovať len presne určené množstvo ľudí.

Vo Visitor Centre si musíme vypočuť prednášku o pobyte v parku, pozrieť inštruktážny film a odpovedať na testovacie otázky. V parku je množstvo medveďov grizly a tak nás rangers učia, ako sa pri stretnutí s nimi správať. Človek sa musí zastaviť a mávať rukami nad hlavou, aby grizly pochopil, že pred ním nestojí nejaké iné zviera, ktoré takto nedokáže gestikulovať. Keď sa grizly rozzúri, uteká rýchlosťou až 70 km/hod. Uniknúť sa pred ním nedá. Treba si kľaknúť a chrániť si batohom hlavu a krk. V lepšom prípade vás medveď len oňuchá, poobracia labou a odíde.

Koše na odpadky pripomínajú menšiu pevnosť a my si musíme so sebou zobrať na potraviny hermeticky uzavreté 5 litrové kontajnery, aby medvede nezacítili potravu.Tieto kontajnery sa pri stanovaní dávajú minimálne 30 metrov od stanu. Variť sa musí tiež ďalej od stanu.

Tri dni sa potulujeme po parku. Človeka sme nevideli, ale zato tu bolo množstvo losov, karibu, biele snežné kozy, líšky, sledujeme orly bielohlavé-symbol USA.Vidíme aj medvede grizly, ktoré si nás však nevšímajú a venujú sa radšej vyhrabávaniu králikov a burundukov-zemných veveríc.

Ďalšia cesta na sever nás zaviedla do 88 tisícového mesta Fairbanks. Je to hlavné mesto zlatej horúčky /Gold Rush/, ktorá sa na ďalekom severe začala koncom 19. storočia. Odtiaľto vyrážali zlatokopi na svoju cestu za zlatom. Je to mesto tradičnej indiánskej a eskimáckej kultúry. V zime je tu veľmi krásne vidieť polárnu žiaru. V obchodoch ponúkajú zlaté výrobky a tradičné suveníry pôvodných obyvateľov - drevené masky, totemy, sošky vyrezávané z fosílnych kostí, klov mamutov a mrožov, ale i suveníry zo zeleného polodrahokamu jadeitu a nefritu. Dostať i prívesky vo forme zlatého nugetu a niektoré kúsky vo výkladoch sú veľké ako mužská päsť. V jednej dielni nás zaujali päťmetrové kly z mamuta pripravené na spracovanie. Večne zamrznutá pôda Aljašky ukrýva ešte veľa bohatstva a tajomstiev.

Opúšťame Fairbanks a smerujeme k legendárnej rieke Yukon. Kúsok za mestom končí asfaltka a ďalej až k Severnému ľadovému oceánu vedie štrková uvalcovaná Dalton Highway. Obrovské mrazy by totiž asfalt roztrhali. Akonáhle človek zíde z cesty, nohy sa mu boria do hlbokého machu a bažín. Tieto sú domov miliárd komárov a tzv. metly severu - drobných štípajúcich mušiek, pred ktorými nie je žiadna záchrana. Vedľa cesty vedie od Severného ľadového oceána z osady Prudhoe Bay ropovod až na juh Aljašky k Tichému oceánu do mestečka Valdez. Je dlhý 1200 míľ. Na úseku 400 míľ od Fairbanksu do Prudhoe Bay sú však len dve osady - Livengood a Big Lake. V Livengoode čapujeme posledný krát benzín na predpotopnej ručnej pumpe. Je to jediná čerpacia stanica smerom na sever.

V polnočnom šere sa na ceste začínajú objavovať dikobrazy a musíme dávať pozor, aby sme nejakého neprešli. Pre našimi fotoaparátmi sa dikobrazy schovávajú na stromoch a dá veľa práce si nejakého nafotiť. Yukon nás prekvapil svojou mohutnosťou. V 400 metrov širokej rozvodnenej rieke plávajú celé kmene stromov, ktoré boli strhnuté topiacim sa jarným snehom. Prechádzame cez most generála Pattona a na druhom brehu sa zastavujeme v miestnom informačnom stredisku. Tu dostávame informácie o ryžovaní zlata za polárnym kruhom v zlatonosných riečkach a potokoch. Ryžovanie je tu populárnym športom tak, ako aj lov lososov. Z kubického yardu sa dá získať zlato za viac ako 4 doláre.

Okolo obeda prekračujeme Severný polárny kruh. Vedľa cesty sa nevzrušene pasú skupinky losov. Po 40 míľach zastavujeme u riečky, ktorú sme si vyhliadli v prospekte a začíname ryžovať. Zlatokopecké panvice nemáme, ale celkom dobre ich nahradili viečka z ešusov. Pri riečke sme pobudli 2 dni a vyryžovaný zlatý prach si berieme na pamiatku domov.

Naša cesta na sever končí a my sa obraciame smerom na juh k Tichému oceánu. Stopäťdesiatmíľová odbočka nás privádza do osady Circle založenej v r. 1893 počas zlatej horúčky. Circle bolo v tých dobách najväčším zrubovým mestom na svete. Neďaleké termálne kúpele Hot Springs sú známe svojimi horúcimi sírovými prameňmi. Sem sme sa prišli zrekreovať po náročnom výstupe. Voda je taká horúca, že sa do kúpaliska musí privádzať aj studený prameň.

Noc trávime v stane neďaleko posledných zrubov osady a zažívame tu návštevu medveďa hnedého, ktorý bol asi zvedavý na nezvyčajných prišelcov. Keď sme spali, roztrhol pazúrmi plátno stanu za našimi hlavami a položil Martinovi labu na hlavu. Ten sa v spánku zľakol, rozhodil rukami a dal macovi po ňufáku, načo sa pre zmenu zľakol medveď a utiekol. Keď sme vybehli zo stanu, zazreli sme v húštine už len veľký chlpatý zadok.

Naša cesta na juh skončila na brehoch Tichého oceána v rázovitom prístave Seward. Obdivovať tu možno do nekonečna. Pravoslávne ruské kostoly, Národný park Kenai s vysutými ľadovcami, z ktorých sa odlamujú obrovské bloky ľadu a padajú s rachotom do oceána, fjordy a zátoky, po ktorých sme sa plavili a kde sme videli tulene, kosatky, delfíny, veľryby a hrajúce sa morské vydry. Pochutnávali sme si na pečenom mäse lososov, ktorých sezóna lovu práve začínala. Pri Russian River sa na jej zahájení zišli rybári snáď z celého sveta. Ryby sa nebrali celé, ale hneď na mieste sa odrezalo mäso a kostry sa hádzali späť do vody. Na nich si potom pochutnávali medvede.

V ďalšom romantickom prístave Homer, meste umelcov, sme obdivovali výrobky eskimáckej a indiánskej kultúry. Boli to krásne ale aj drahé veci. Napríklad rezba eskimáckeho lovu na trištvrte metra dlhom mamuťom kle stála 6 tisíc dolárov. Boli sme tu tiež svedkami súťaže v love halibutov - veľkých morských rýb o váhe až 350 kg. Táto súťaž družstiev sa tu koná raz do roka.

Jar pokročila a bolo treba sa vrátiť domov. Po ceste do mesta Anchorage, odkiaľ sme odlietali, stavili sme sa ešte v horách Chugach Mountains. Tu sme natrafili na osadu Crow Creek Mine, kde sa ešte v r. 1940 dolovalo a ryžovalo zlato. Teraz je to vlastne múzeum v prírode. Všetky domy sú zachované v pôvodnom stave aj s pôvodným zariadením a strojmi, ktorými sa zlato dobývalo. Po prehliadke osady sme išli skúsiť šťastie k potoku, ktorý dal osade meno. Nie je tu však zlatonosný piesok, ako za polárnym kruhom, ale drobný štrk a v ňom sú zlaté lupienky - zlatinky. Do kilogramu zlata sa v priemere vojde 15 000 týchto zlatiniek. Aj my sme mali šťastie a každý si odnáša na pamiatku nejaký úlovok. Moja najväčšia zlatinka mala rozmery 4x2 milimetre.

Na letisku sa lúčim s kamarátmi, ktorí idú za prácou do Chicaga. Rozchod zapíjame pivom, z ktorého etikety sa na nás pozerá mamut. Mňa čaká už len let cez Minneapolis a Amsterdam do Viedne. Po mesiaci pobytu na Aljaške zažívam konečne v lietadle normálnu noc, pri ktorej je za oblokmi tma.



Návštevnosť: 


Stránka bola vytvorená v rámci projektu EXPEDITION.SK